Teória a prax súdneho prekladu a tlmočenia

Tlmočnícky ústav Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave vydal v roku 2010 rozsahom útlu, ale obsahom veľmi prínosnú publikáciu Teória a prax súdneho prekladu a tlmočenia. Tento zborník desiatych prác prináša pohľad na problematiku činnosti súdnych tlmočníkov a prekladateľov z rôznych uhlov a so zameraním na rôzne jazyky.

Editorka zaradila na prvé miesto príspevok Manuely Schmiedtovej K niektorým problémom činnosti tlmočníka a prekladateľa z pohľadu ministerstva spravodlivosti SR (s. 7 – 11), v ktorom sa podrobnejšie zaoberá zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a vďaka tomu sa tento zborník stáva zaujímavým čítaním aj pre laickú verejnosť. Autorka približuje podmienky, ktoré musia prípadní záujemcovia splniť, pokiaľ chcú byť zapísaní do zoznamov tlmočníkov alebo prekladateľov Ministerstva spravodlivosti. Zároveň porovnáva tento zákon s jeho predchodcom – zákonom č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch, ale aj so zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Zuzana Guldanová v článku Tlmočník verzus prekladateľ podľa zákona o súdnych tlmočníkoch a prekladateľoch (s. 12 – 22) naznačuje nevýhodnosť striktného rozdelenia na tlmočníkov a prekladateľov podľa nového zákona o súdnych tlmočníkoch a prekladateľoch. Podľa jej názoru je pri trestných a právnych konaniach mnoho úkonov, ktoré si vyžadujú ako tlmočnícku, tak ak prekladateľskú činnosť a delením týchto činností medzi dve, resp. viaceré osoby sa vnáša riziko významových posunov a terminologických nezhôd. Autorka si všíma aj hlboký pokles počtu súdnych tlmočníkov od zavedenia nového zákona a vymenúva možné dôsledky tejto skutočnosti. Silvia Medlenová v príspevku O čom vypovedá štatistika odborných skúšok z ruského jazyka (s. 23 – 30) mapovala štatistiky odborných skúšok z ruského jazyka, ktoré je na Slovensku možné vykonávať v štyroch tlmočníckych ústavoch: v Bratislave, Košiciach, Prešove a Nitre. Autorka zistila, že od vstupu zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch do účinnosti, t.j. od 1.9.2004, po február 2010 sa konalo v odbore ruský jazyk 8 odborných skúšok tlmočníka a 12 odborných skúšok prekladateľa. Zo štatistík vyplynulo, že záujem o povolanie súdneho tlmočníka je v porovnaní so záujmom o profesiu súdneho prekladateľa omnoho nižší, ale úspešnosť uchádzačov – tlmočníkov je omnoho vyššia než úspešnosť nádejných súdnych prekladateľov. V závere sa autorka zamýšľa nad možnými dôvodmi tohto stavu. Pavlína Knap-Dlouhá v práci Současná situace soudního překladu v České republice a v Nizozemsku, rozdíly a shody (s. 31 – 38) stručne analyzovala aktuálnu situáciu súdneho prekladu v Českej republike a v Holandsku. Hoci v Českej republike je aktuálnym zákonom ešte zákon z roku 1967, a v Holandsku platí zákon z roku 2009, autorka v závere konštatuje, že v praxi sa české súdy riadia podobnými kritériami, aké majú Holanďania. Uvádza však aj výhody holandského zákona, a to predovšetkým oddelenie funkcií tlmočníka a prekladateľa, ako aj ohraničenú platnosť „pečiatky“ súdnych tlmočníkov a prekladateľov len po dobu piatich rokov, po ktorej v prípade predĺženia nasleduje preskúšanie. Helena Piprek sa v štúdií Zur Notwendigkeit der Einrichtung von Gerichtsdolmetscher- und Übersetzer-Lehrstühlen in der Bundesrepublik Deutschland (s. 39 – 52) venuje otázke zriadenia špecializovaných prekladateľských a tlmočníckych katedier v Nemeckej spolkovej republike. V úvode popisuje aktuálny stav vzdelania prekladateľov, resp. tlmočníkov a kritizuje novo vytvorené študijné programy, ktoré sú dôsledkom Bolonskej reformy. Všíma si aj historický a vedecko-politický vývoj povolania prekladateľ/tlmočník na území dnešnej Spolkovej republiky a prináša krátky pohľad na situáciu v niektorých krajinách EÚ, ktoré už spolky alebo komory združujúce súdnych prekladateľov a tlmočníkov vytvorené majú. V závere ponúka deväť návrhov pre zlepšenie situácie v Nemecku. Taida Nováková sa vo svojej práci Konzekutíva – kráľovná tlmočenia? (s. 53 – 64) zaoberá vybranými aspektmi konzekutívneho tlmočenia. Komprimuje podstatné teoretické tézy a ich aplikáciu v praxi konzekutívneho tlmočenia. Objasňuje jednotlivé etapy ukladania informácii do pamäte a bližšie popisuje aj fázy identifikácie, asimilácie a syntézy, ktoré vznikajú v procese konzekutívneho tlmočenia. Ďalej sa venuje jednotlivým typom konzekutívneho tlmočenia: konzekutívnemu tlmočeniu monologického spontánneho prejavu s tlmočníckou notáciou, konzekutívnemu tlmočeniu čítaného prejavu s notáciou a tzv. hybridnému typu tlmočenia, pričom uvádza ich negatíva a pozitíva. Záver patrí radám k príprave na konzekutívne tlmočenie a konštatovaniu, že pokiaľ je konzekutívne tlmočenie vykonané na vysokej profesionálnej úrovni v intenciách opísaných v jednotlivých kapitolách, potom je konzekutíva skutočne kráľovnou tlmočenia. Dagmar Sabolová-Princic v príspevku s názvom Problematika mediácie pri preklade právnych textov (s. 65 – 70) rieši otázku mediácie pri preklade právnych textov s orientáciou na prekladateľský smer taliančina/slovenčina a naopak. Ako prvý problém načrtáva prenos vznešeného a zložitého talianskeho administratívneho a súdneho štýlu do slovenského, ktorý je strohý a priamočiary. Okrem štýlu však ťažkosti spôsobuje aj preklad viacerých administratívnych reálií. Preto si autorka kladie otázku, či je nutné prekladať dôsledne, alebo robiť mediáciu, teda prispôsobovať reálie kultúre, do ktorej sa prekladá. Teoreticky nutnosť mediácie pripúšťa, poznamenáva však, že jej miera a úspešnosť sa len ťažko dajú objektivizovať, pretože mediácia do veľkej miery závisí od individuálnych schopností prekladateľa. Miroslav Bázlik sa v príspevku Typical problems in translating legal texts (s. 71 – 81) zameral na chyby nájdené v prekladoch uchádzačov na súdnych prekladateľov z a do angličtiny. Chyby sa podľa neho objavujú na všetkých úrovniach textu, od lexiky cez sémantiku až po štylistiku, pretože najmä anglické právne dokumenty sa vyznačujú špecifickými črtami. Niektoré osobitosti sa však podľa autora dajú predvídať – napr. použitie gramatickej kategórie čas, pretože kým v slovenčine v právnych dokumentoch používame skôr minulý čas, angličtina zvykne používať prítomný čas. V ďalších statiach sa autor zameriava na mnohovýznamovosť anglických slov, na určité zvyklosti pri prekladaní anglických právnych textov a na sémantické rozdiely medzi paralelnými výrazmi v angličtine a slovenčine – napr. teenager, adolescent, senior. Problém mnohých uchádzačov vidí v tom, že nevedia využívať informácie zo slovníkov. Ada Böhmerová v článku Non-transparent legal terms (s. 82 – 90) odkrýva niekoľko typov anglicko-slovenských lexikálnych vzťahov, ktoré sú, alebo môžu byť problémové pri preklade právnych textov. V úvode sa venuje polysémii lexikálnych jednotiek, ktorá je v angličtine extrémne vysoká, pokračuje extrémnym prípadom polysémie – tzv. enantiosémiou, teda vnútornou antonýmiou slov, ktorá znamená, že jedna lexéma nesie v sebe protikladné významy. Treťou oblasťou, ktorou sa autorka zaoberá sú tzv. falošní priatelia (homonymá). Autorka ku všetkým spomínaným javom uvádza niekoľko príkladov. Záverečný príspevok Jazykové technológie v právnom preklade z a do málo rozšírených jazykov (s. 91 – 103) sa venuje jazykovým technológiám v právnom preklade z a do málo rozšírených jazykov, ako aj etickým aspektom použitia týchto technológii. Autorka Marketa Štefková v úvode definuje problémy, s ktorými sa stretávajú prekladatelia právnych textov z a do málo rozšírených jazykov. Keďže pri prekladoch z a do takýchto jazykov neexistujú častokrát ani základné slovníky, prekladateľ je odkázaný na tvorbu vlastných terminologických databáz, v súvislosti s ktorými spomína aj tzv. CAT-nástroje. Súčasťou príspevku je aj tabuľka dostupných terminologických prostriedkov s orientáciou na prekladateľskú kombináciu holandčina-slovenčina.

Recenzovaný zborník ponúka prostredníctvom príspevkov skúsených súdnych tlmočníkov/prekladateľov širší pohľad na situáciu v oblasti súdneho tlmočenia a prekladu. Vďaka komplexnosti, systematickému spracovaniu a publicisticko-náučnému štýlu má vysoké predpoklady zaujať nielen odbornú, ale aj širšiu verejnosť.

Daniela Kurucová (FiF UK – Katedra slavistiky)