18.6 2015
Blahoslav Hečko byl prvním čestným členem JTP. Jeho Dvanáctijazyčný frazeologický slovensko-latinsko-italsko-francouzsko-španělsko-anglicko-německo-česko-rusko-polsko-chorvatsko-slovinský slovník NEHÁDŽTE PERLY SVINIAM (Artifex, Bratislava 1994) se stal Slovníkem roku 1995.
PhDr. BLAHOSLAV HEČKO (18. 9. 1915 Suchá nad Parnou - 22. 12. 2002 Bratislava), významný prekladateľ a popredný teoretik umeleckého prekladu, člen Spolku slovenských spisovateľov. Brat básnika a prozaika Františka Hečka a prekladateľa a básnika Víťazoslava Hečka.
Románsku filológiu študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, na univerzitách v Ríme a Neapole. Bol redaktorom Československého rozhlasu, pracovníkom Matice slovenskej, Povereníctva školstva a kultúry, dlhoročným riaditeľom a neskôr redaktorom Slovenskej literárnej agentúry LITA (resp. Slovenského literárneho a divadelného zastupiteľstva), redaktorom Revue svetovej literatúry a vydavateľstva Slovenský spisovateľ.
Na vysokej profesionálnej úrovni sprístupnil slovenským vnímateľom okolo 300 titulov básnických, prozaických a dramatických diel, predovšetkým z taliančiny a francúzštiny, ale aj z rumunčiny, češtiny a ruštiny. K najnáročnejším prozaickým projektom patria preklady Boccacciových Príbehov z Decameronu, Moraviových Nových rímskych poviedok, Balzacových Rozmarných poviedok a Chevalličrovho Zvonodrozdova. V prekladateľských výkonoch rozvinul širokú škálu originálnych kreatívnych postupov a invenčnú aplikáciu slovenských nárečových prvkov.
V celosvetovom meradle sa stal rešpektovaným znalcom Goldoniho, z ktorého do slovenčiny pretlmočil 27 divadelných hier - spomeňme aspoň legendárne komédie Klamár, Mirandolína, Prefíkaná vdova, Sluha dvoch pánov, Škriepky v Chiozze a Štyria grobiani. Západoslovenský dialekt funkčne aplikoval pri kompenzácii charakteristického jazykového prejavu z benátskeho prostredia.
Z talianskych veselohier umožnil vstup na javiská slovenských divadiel kľúčovým dielam De Benedettiho, Bettiho, Bertolazziho, De Filipa, Fo, Gozziho a ďalších autorov. Intenzívne sa venoval aj prekladu z tvorby L. Pirandella, z francúzštiny priblížil drámy Feydeaua, Moličra, Maeterlincka, Merleho... Väčšina prác našla uplatnenie aj v podobe rozhlasového a televízneho spracovania.
K popularizácii svetovej literatúry a prekladateľského umenia systematicky prispieval mnohými odbornými štúdiami, ako aj publicistickými vystúpeniami v tlači a elektronických médiách. Kvintesenciu profesionálnych skúseností sústredil v kultovom esejistickom diele Dobrodružstvo prekladu (1991) a v mimoriadne úspešnej publikácii Nehádžete perly sviniam (1994), založenej na komparácii prísloví a porekadiel v dvanástich jazykoch nášho kontinentu.
Literárna a prekladateľská hviezda Blahoslava Hečka bude navždy svietiť na nebi európskej kultúry.
{Mgr. art. Pavol Janík, PhD., tajomník SSS
PhDr. Ján Tužinský, PhD., predseda SSS
(Obrys – Kmen 2/2003)}
Odišiel renomovaný prekladateľ Blahoslav Hečko
Celý život staval mosty medzi literatúrami - prekladom prinášal k nám diela iných národov. Blahoslav Hečko (nar. 18. septembra 1915 v Suchej nad Parnou), ktorý prácu prekladateľa každým titulom povyšoval na umenie, zomrel v nedeľu 22. decembra. Sprostredkoval nám vyše 300 titulov básnických, prozaických a dramatických, predovšetkým z románskych jazykov, najmä z milovanej taliančiny a francúzštiny. Invencia a cit pre hudbu jazyka bol darom, ktorý rozdával napríklad v úžasnom preklade Chevalierovho Zvonodrozdova. A ďalej Boccaccio, Moravia, Balzac, Rolland, Goldoni, Pirandello... a mnohé iné slávne mená prichádzali k jeho stolu, a predsa pri práci bol sám. Po nej opäť do spoločnosti, na javiská putovali texty a aj sám Blahoslav Hečko mal spoločnosť rád, najmä rozprávanie pri červenom víne.
Nazrieť na prácu prekladateľa nechával vo vlastných teoretických prácach a v knihe esejí Dobrodružstvo prekladu (1991) a Nehádžte perly sviniam (1994), v ktorej porovnával príslovia a porekadlá štrnástich európskych jazykov. Na jej margo pred časom povedal: "Moja knižka Nehádžte perly sviniam chce poukázať predovšetkým na to, že ľudský duch má všade rovnaké súradnice, nech by sa vyjadroval vstomiliónovom či miliónovom národe."
Blahoslav Hečko si vážil ocenenia, ctil prácu. Z veľkého množstva cien si najviac považoval "prekladateľskú nobelovku" - Národnú cenu za preklad Premio Nazionale per la Traduzione, ktorú mu udelil prezident Talianskej republiky roku 1997.
(su), PRAVDA
Podmanivé čaro jazyka
Blahoslav Hečko: Nehádžte perly sviniam (Bratislava, Veda 2005)
Po jedenástich rokoch sa znova dostala na knižný trh kniha Nehádžte perly sviniam od Blahoslava Hečku, vynikajúceho prekladateľa, autora monografie Dobrodružstvo prekladu (1991), Krátkeho slovníka nárečia slovenského – Suchá nad Parnou (2001) a nositeľa mnohých domácich a zahraničných ocenení. Prvé vydanie knihy (Artifex, 1994), ktoré získalo cenu Jednoty tlmočníkov a prekladateľov Slovník roka 1995, malo úspech a pomerne rýchlo sa vypredalo. Kým sa uvažovalo o druhom vydaní, umožnil časopis ToP(tlumočení – překlad) svojim čitateľom, aby sa zoznámili s pripravovanými doplnkami. Autor rozšíril prácu o dva ďalšie jazyky – maďarčinu a rumunčinu. Doplnky vyšli v spomínanom periodiku roku 2000, hoci nezahrnuli všetky heslá z prvého vydania.
Vydavateľstvu Veda sa podarilo získať z pozostalosti autora kompletnú zbierku maďarských a rumunských hesiel (niektoré i s viacerými verziami) a tak v druhom a rozšírenom vydaní Hečkovej knihy vychádzajú samostatne ako doplnky. Na príprave 300 porekadiel, prísloví, podobenstiev spolupracovali Zsolt Beke, Edita Chrenková (maďarčina) a Eva Ťapajnová (rumunčina). Kniha tým obsahuje príslovia a porekadlá zo štrnástich európskych jazykov!
Príslovia a porekadlá autor podrobnejšie charakterizoval v úvodnej štúdii, ako „perly reči, potenciálne metafory, alebo metaforické prímery“ a zdôraznil, že je v nich zakódovaná odveká múdrosť. Na príkladoch ukázal, že napriek ich „starnutiu“ si ich každý národ vysoko cení.
Hečko pri tvorbe knihy vychádzal z najrozsiahlejšej a najvýznamnejšej zbierky A. P. Záthureckého Slovenské přísloví, pořekadla a úsloví (Praha, 1897). Okrem tejto publikácie čerpal aj zo Slovníka slovenského jazyka a ďalších prameňov. Vybral z nich tie, ktoré sa v blízkych ekvivalentoch vyskytujú vo všetkých európskych jazykoch a rozdelil ich do troch skupín podľa jazykovedných kritérií.
Príslovia a porekadlá sú v knihe usporiadané abecedne. Prvé heslo je v slovenčine a pod ním sú inojazyčné verzie v latinčine, taliančine, francúzštine, španielčine, angličtine, nemčine, češtine, ruštine, poľštine, chorváčtine, slovinčine. V dodatkoch vydavateľ zachoval ten istý princíp: heslá v slovenčine dopĺňajú verzie v maďarčine a rumunčine. Základný súbor hesiel z prvého vydania rozširuje index. Možno v nasledujúcom vydaní knihy už nájdeme dodatky včlenené do spoločného súboru hesiel aj s príslušnými registrami...
Roky čitateľmi očakávaná Hečkova zbierka dokumentuje mravčiu a húževnatú prácu a je mimoriadne užitočnou publikáciou. Plní cieľ, čo si vytýčil autor, ktorý chcel „poukázať predovšetkým na to, že ľudský duch má všade rovnaké súradnice, nech by sa vyjadroval v stomiliónovom či miliónovom národe.“
Lýdia Čelková, Knižná revue 2006/2
Spisovatelia odchádzajú, ale knihy žijú ďalej
Takmer súčasne koncom roku 2002 navždy odišli zo slovenskej literatúry a aj nášho verejného života dve osobnosti, zhodou okolností dvaja veľkí rozprávači - Július Satinský a Blahoslav Hečko.
Hoci vo verejnosti bol možno oveľa známejší "Julko" Satinský, Blaho Hečko požíval zasa veľký kredit v literárnej obci, nielen ako hádam najplodnejší a iste aj najoriginálnejší prekladateľ, autor kníh Umenie prekladu a Z reči do reči, v ktorých nezabudnuteľným spôsobom všetkým budúcim prekladateľským generáciám na rozsiahlej analýze vrcholných diel svetovej literatúry a možnostiach ich prekladu do slovenčiny dokázal suverenitu a vyspelosť slovenského jazyka, jeho lexikálnu a metaforickú bohatosť, ale rovnako aj ako skvelý rozprávač - najmä keď začal hovoriť o svojom detstve a mladosti v rodnom Vlčindole, spomínať na svoju mamenku, tatenkove pohľadnice z frontov prvej svetovej vojny, na udalosti, ktoré takým fenomenálnym spôsobom oživil aj jeho brat František v románe Červené víno.
Július Satinský sa ako suverénny a podmanivý rozprávač etabloval v slovenskej literatúre až "na poslednú chvíľu", vydaním svojich krásnych spomienok (dofabulovaných jeho očarujúcim humorom a uveriteľným výmyseľníctvom) v knihách Chlapci z Dunajskej ulice a Polstoročie s Bratislavou. A rovnakým zážitkom bolo počúvať jeho rozprávanie v kruhu priateľov či spriaznených duší na stretnutiach s čitateľmi jeho kníh. Jedno také krásne a nezabudnuteľné stretnutie sme s Julkom Satinským zažili v máji 2001, keď sme ho pozvali na medzinárodný knižný veľtrh do Prahy, aby tu v spoločnom programe s Jirkom Suchým predstavili veľtržnému publiku svoje nové knihy a očarili preplnenú sálu svojimi nezabudnuteľnými historkami - svojim podmanivým rozprávačstvom. Krásnym okamihom tohto pražského stretnutia bolo, keď sme majstrovi Satinskému v našom národnom stánku (zhodou okolností sa posadil pod fotografiu T. Huszára, na ktorej sú spolu s M. Lasicom vo vani) ponúkli pohár šampanského. Odmietol s tým, že pije len čaj, aj to len mätový - a na naše veľké prekvapenie vytiahol z vrecka svojho kabáta niekoľko balíčkov mätového čaju, poprosil naše kolegyne o veľkú šálku vriacej vody a o chvíľu sa okolo začala šíriť vôňa mäty, doplnená samozrejme majstrovým komentárom o veľkej užitočnosti tejto zázračnej bylinky.
Julko, tá vôňa mäty nás bude pri spomienke na Teba navždy sprevádzať...
Ale nechcem tento úvodný text nového roku 2003 na našej internetovej stránke zakončiť takto nekrológovo. Žiadalo sa mi predovšetkým zdôrazniť, že naši rozprávači, žiaľ, aj odchádzajú z nášho života, ale ich knihy žijú ďalej. A to je to nádejné, čo sa mi žiadalo povedať. A ešte: aj úlohou našej inštitúcie - Literárneho informačného centra je predovšetkým to, aby tieto knihy veľkých rozprávačov, diela obohacujúce náš život, žili čo najdlhšie v našom národnom povedomí.
Veríme, že je to naše spoločné želanie...
Aktuality Literárneho informačného centra (09. 01. 2003)